Kelthal

Jedneho dna som sa zobudil do krasneho rana. Mal som asi 13 rokov a zil som v jednej z dedin pred Silvermoonom. Volala sa "Slor´Hane", v nasom starobylom Thalassianskom jazyku "Tam kde Slnko vzdy svieti". Studoval som za maga. V to rano som zasiel do lesa. Prilis hlboko, no to som vtedy nevedel. Zazrel som tam zvlastne stvorenie. Bol to akoby clovek, ale nie obycajny. Bol to netvor, a navyse z neho koza a maso viseli. Dnes viem, ze to bol Ghul. Rozbehol sa na mna, ale v tom ho skolil sip. Bol to sip nasej ochrankyne, Silvanas Windrunner. Povedala nieco svojim hraniciarom, ale prilis potichu. Akoby ani nerozpravala, akoby jej slova z ust bral samotny vietor a vnasal ich do usi tym, ktorym to bolo urcene. Ani sa na mna nepozrela, utekala rychlo prec. Ten Ghul mal mec. Zobral som ho a skryl pod saty, aby ho nikto nevidel. Ked som sa vratil do dediny, hraniciary vsetkych evakuovali k najblizsej brane. Ale mna na tom vsetkom najviac zaujimala jedna vec: Kam isla Sylvanas? V tom zmatku som sa nenapadne vytratil a isiel som smerom kam utekala. To co sa mi vyskytlo pred ocami bolo neskutocne. Sylvanas a hraniciari bojovali s Ghulami. Vyzeralo to ze uz dlho nevydrzia. V tom tam prisiel clovek. Clovek zo susedneho kralovstva ludi, Lordaeronu. Ale nie hocijaky, samotny princ Arhtas. Ale nevyzeral ako clovek. Bol bledy, v ociach mu ziarila nenavist a tuzba po utpeni druhych. Akoby z neho vyprchal vsetok zivot. Hraniciary sa ledva drzali, umierali jeden po druhom. Jeden Ghul sa rozbehol ku mne. Pokusil som sa nieco vycarovat, ale to som este nedokazal. Stale som cakal ze ma Sylvanas zachrani. Alebo niektory hraniciar. Niekto. Bol uz celkom blizko, citil som svoju smrt. Bol som pripraveny ze umriem, ale bal som sa. Akoby by niekto iny viedol moje ruky, som zrazu vytiahol mec co som nasiel v lese a Ghula nim prebodol. Bol som vo vytrzeni, ale na to nebol cas. Utekal com na kopec co bol poblizku. A tam som videl ako Sylvanas umrela. Umrela, ale jej dusa nemala pokoj. Arthas vytiahol mec. Ten mec bol uzasny, bol obrovsky, okolo neho bola ziara. Tu ziaru nebolo mozne vidiet ocami. Bola to magicka ziara, priam z neho bolo citit ako vsade naokolo pulzuje jeho sila. Sila smrti. Tam kde pred chvilou bola mrtvola nasej milovanej ochrankyne, bolo teraz priesvitne stvorenie ktore nestalo na zemi ale sa vznasalo nad nou. Na tu tvar nikdy nezabudnem. Niekto, komu by vyvrazdili rodinu a nakoniec by znicili aj vsetko co mal rad by vyzeral stastnejsie. Na jej tvari sa priam odrazalo obrovske utrpenie ktore prezivala. Arthas znicil cely QuelThalas. My co sme prezili sme boli vedeni princom KaelThalasom. V tom case som uz mal 16 rokov a bol som schopny zabit Ghula svojimi carami. Avsak nieco mi hovorilo ze nekracam po spravnej ceste. Ale vtedy sme sa hlavne snazili prezit. Ked som mal 18, stretli sme Elfov. Ale inych ako my, boli vyssi a divokejsi. Boly to Temny, alebo ako niekto hovori Nocny elfovia. Pomohli nam prezit. Potom KaelThas odisiel s par vyvolenimi a my ostatni sme ledva prezili. Isli sme naspat do QuelThalasu, kde sme zachranili zbytok nasho, kedysi honosneho a mocneho kralovstva. Mal som 20 rokov a bol som pripraveny na ozajstny trenink za maga. Ale znova sa vo mne ozval ten hlas ktory mi hovoril ze kracam po nespravnom chodniku. V utrobach nasho starobyleho mesta sme nasli stvorenie velkej moci, Naaru. To stvorenie zabilo vela mojich bratov a sestier kym sme ho zajali. Nasi magistry ho dlho studovali. O niekolko mesiacov z neho zacal cerpat silu svetla, ktora nam velmi pomohla v boji s temnotou usadenou v QuelThalase po nicivej invazii Pohromy, rad Rytierov nazyvany Rytieri Krvi. Takymto rytierom som aj ja. Naucil som sa bojovat s mecom, magicka sila ktora vo mne bola od cias kedy som bol mag bola obohatena svetlom Naaru, stal som sa Paladinom. Nas vodca sa spojil s nacelnikom Orcov, Thrallom a my sme sa stali sucastou Hordy. Vela som studoval a zistil som, aky mec to niesol princ ludskeho kralovstva, Arthas. Bol to Mrazivy Smutok. Cital som vela knih a zistil som, ze tento mec temnoty ma svojho brata. Je to kladivo svetla, a podla legendy iba ten kto nesie toto kladivo moze porazit toho, kto nesie Mrazivy Smutok. To kladivo sa vola Kladivo Naaru. Ale jeho sila moze nositela celkom znicit. A tak sa tulam svetom v nadeji ze raz budem dost silny na to. aby som dokazal niest Kladivo Naaru a vydat sa na cestu na znicenie Arthasa.